„’OVERKILL!’ kričí výrastok a do publika ukazuje posunok s názvom ’diablove rohy’...“ Takto nejako sa začínal článok v týždenníku ExPress niekedy v roku 1987 alebo 1988. Malé odbočenie – tieto viac-menej noviny nám za komoušov prinášali výber svetových zaujímavostí (samozrejme „vhodne zostavený“) a ak ste už vyrástli z vecí ako ABC a o svete ste sa aspoň trochu možného chceli dozvedieť aj z iných časopisov ako tých pre mládež, tak popri na svoju dobu a miesto ohromnom časopise 100+1 ZZ zostával tento jeho chudobnejší a čiernobiely slovenský vzdialený príbuzný a potom ešte občas Výber zo zahraničnej tlače. Tak som si teda prečítal o „speed metale, najnovšom a najvýstrednejšom výstrelku heavy metalu“ (popri OVERKILL spomenuli aj SLAYER s „odpudzujúcim a nepublikovateľným“ textom Necrophobic), prvýkrát aj o stage-divingu, to všetko v duchu zdvihnutého ukazováka „DEEP PURPLE a podobní ešte dajme tomu, ale od tohto úpadkového a skazeného preč!“ Mne to zdvihlo prostredník a po ďalšom „objednávaní zo zoznamu“ sa už v kazeťáku točila aj páska s nahrávkou albumu „Taking Over“.

V roku 1980 sa v New Yorku a New Jersey dala dokopy kapela, ktorá v roku 1983 na niekoľko dní vyhodila speváka kvôli „extrémnemu životnému štýlu“, potom ho vzala naspäť a hádam do desiatich rokov sa vypracovala na pojem patriaci povedzme do druhej „Big Four“ amerického thrash metalu. (Aj napriek tomu, že ktorýsi jej album pred 30 či koľko rokmi nejaký publicista po česky strhal priam opovrhujúci celým spolkom. Nepamätám si, kto to bol. A o tom to je.) A kedysi v prvej polovici roku 2024 sa medzi inými zaujímavými koncertnými plagátmi v Collosseu objavilo aj nezameniteľné nabrúsené logo, lebky, démonické netopierie krídla, áno, Bobby „Blitz“ Ellsworth a jeho parťáci si prídu zalietať aj k nám. Spolu s „medzinárodnými“ ONE MACHINE a bratislavskými zbojníkmi CATASTROFY. To vyzerá na príjemný pondelok, ide sa.

V sobotu na Garden Metal Feste blčalo leto v plnej sile, v nedeľu sa začalo kaziť, v pondelok bolo po ňom, pekne do dlhých gätí a sviežim povetrím na koncert. Vchádzam do klubu, napriek strašidelným burcovaniam „príďte, lebo inak bude bieda!“ to vyzerá, že hanba nebude. Asi svojrázne marketingové kúzlenie, vydarilo sa. V klube to už žije hlasito a ryčne, „klub vidím, ľudí tiež, hudbu počujem, ale CATASTROFY GDE?!“ Nuž, na parkete, ako keby sa hral DIY „obývačkový“ koncert. Štyria dole naľavo od schodov, bubeník nad nimi tam, kde je za bežných okolností vstup, lístky a tento biznis. Nezvyčajné, ale ako záchrana situácie v časovej núdzi – aby sa stihli zvukovky – to fungovalo. Boris a jeho družina nesklamali ani v „bojových“ podmienkach, kto prišiel na zbojnícke thrashovanie, dostal ho so všetkým, čo je pre nich naživo typické – chytľavý nárez, vtip, nadhľad a bujará dobrosrdečnosť. Dá sa povedať, že hoci sú z albumu na album vážnejší, „dospelejší“, premýšľavejší (až z toho kadekoho veľmo srdco bolí), košický set poskladali z najzbojníckejších hitoviek a my sme ho do seba hrkli jak Brooklynko savo. „Hrali sme tu už pätnásťkrát, hore, dole, všade, toto je prvýkrát, tiež zaujímavé, ale raz stačí.“

Vonku človeku mohlo byť za letom len smutno, vnútri však pretrvávalo presne v tej svojej podobe, ktorú nemá rád nikto. Horúco, parný hrniec, ľudia pribúdajú, vzduch ubúda. „Aby ma to nakoniec stadeto nevyštvalo, to by som bol fakt mrzutý.“ Na pódiu sa pripravili ONE MACHINE, od ktorých som si v deň koncertu vypočul niekoľko skladieb, nech viem, do čoho idem. Solídny klasický thrash metal, môže byť. Ide o pôvodne anglicko-talianske kvinteto vedené gitaristom Steveom Smythom, päťdesiatnikom, ktorý má za sebou účinkovanie u NEVERMORE, VICIOUS RUMORS, FORBIDDEN, DRAGONLORD, koncertne aj TESTAMENT. Od niekoho takého možno očakávať kvalitnú tvorbu, a taká z pódia znela.  Netuším, či sa hralo zo zatiaľ dvoch albumov, ktoré obsahujú skladby spred vyše desiatich rokov, alebo nejaké nové veci, s ktorými sa umelci chystajú trochu viac rozčeriť vlny. Prevažne svižný, niekedy vyslovene rýchly thrash metal bohatý na melódie, s gitarami vyspevujúcimi sóla. Spevák, ako sa ukázalo, nový, hádzal ovzdušiu v klube rukavicu navlečený do metalovej koženky, ale tak volá sa Tsasos Lazaris, je z Grécka, tam sú zvyknutí na iné teplo. Od roku 2019 žije v Londýne, to možno preto z toho po spevovej stránke robil tak trochu IRON MAIDEN a také veci radšej nech nerobí nikto, kto sa nevolá Bruce Dickinson, ale britský akcent má zvládnutý, spievať vie. Dobrá metalová šou, vzduch som išiel vyhľadať až po jej skončení.

OVERKILL. Tyvole, oni sú fakt tu. Zub času nešetril obzvlášť Bobbyho, ale povedzme, že on si v živote dožičil, popritom mu zavčasu vyliečili hentú hnusačinu a vo výsledku tu máme 65-ročného metalového chlapa, ktorý vitalitou a energiou sršal, ako keby mal o štvrťstoročie menej. Gitaristi Dave Linsk a Derek Tailer, na base miesto D.D. Verniho aktuálne zaskakuje Christian Giesler, pamätník dávnych i menej dávnych čias u KREATOR, a za bicími o generáciu mladší Jeramie King s úctyhodným zoznamom angažmánov, aktuálne u asi pätnástich skupín. Po návrate z vonku sa bolo treba do klubu viac-menej prepasírovať, kde ste si našli miesto, tam bolo najlepšie zostať, tí, ktorí si na osobný priestor potrpia obzvlášť, mohli celkom trpieť.

Ak chcete zakývať na známu osobu, radšej to nerobte, aby ste lakťom niekomu neodrazili kus hlavy. Niekoho ste už celkom dlho nevideli, po koncerte vám napíše, že stál za vami. Daktoré situácie až zamrzia. No ale OVERKILL, to bolo niečo. Na turné sú k najnovšiemu, v poradí dvadsiatemu (!) albumu „Scorched“. Majú na ňom dobré skladby, niekoľko ich zaznelo. Ale keď hneď druhá v poradí vybuchne „Rotten To The Core“, štvrtou je „Deny The Cross“, viete, že keď prvýkrát v živote máte legendu naživo, je presne taká, akú ste chceli. Výber toho najlepšieho z diskografie, všetky hity ani nezazneli, to by sme museli začať o piatej, ak má byť o desiatej záverečná. Ako to na takýchto akciách býva, ste na výlete do mladosti. Je horúco, dusno, pot sa leje bez toho, aby ste sa snažili o nejaký pohyb, „Nezabalím to skôr, toto je fakt overkill...?“ Zo dvakrát som si takú otázku položil. Ale dianie na pódiu to nedovolilo. „Proste to vydržíš a budeš rád za to, ak nie, tak si proste už fakt starý a nabudúce zostaň doma.“ 

„Hlavne si pamätajte, že zo všetkého najdôležitejšie je nebyť pussy!“ usmerní vám tok myšlienok šľachovitý žoviálny chlapík v zrelom veku s mikrofónom. Počas koncertu to niekoľkokrát zopakuje. A kam by som chodil, odohráva sa čosi skvelé a neopakovateľné. Americký a newyorský thrash hrajú niekoľkí z tých, ktorí ho vymysleli. Ako majstri, s mladším hosťujúcim bubeníkom. „Je s nami, lebo má talent a hlavne potrebuje peniaze.“ Vtipný chlap, tento Blitz. „Táto skladba je o mojom dobrom kamarátovi. Opravil mi rameno. Raz to bude aj váš dobrý kamarát. Surgeon!“ Je pár thrashmetalových vokalistov, ktorých prejav buď máte radi alebo vám proste nesedí. Zetro v EXODUS – nedá sa nič robiť, najprv Paul, po ňom Rob, Steve až na treťom mieste. Dave Mustaine – to jeho škrípanie robí MEGADETH, a tak ich proste časom až tak nepočúvate. Bobby je miestami mix oboch a náhle to neprekáža. „Elimination“ by nikto nezaspieval lepšie. Aj refrén v „In Union We Stand“ by dal najlepšie on, nechal to na nás, robili sme čo sa dalo. To už bol prídavok. Za ním „Evil Never Dies“,  strategicky som smeroval k východu, poznáme situácie, keď je koniec a návštevnosť v klube je 450 platiacich plus nejakí ďalší ľudia. Na záver „Fuck You“ a po štvrť na jedenásť som si už doma hovoril, že pondelkové koncerty mám čím ďalej tým radšej, človeka to motivuje odísť tak, aby si na druhý deň nehovoril „toto už nie je pre mňa“. Lebo je, nevie to omrzieť.